Recept, ako na to, nie je zasa žiadna veda. Kedysi som športoval, naučil som sa rešpektovať pravidlá a riadiť sa nimi. V športe často rozhodujú o výhre a prehre, v živote vlastne tiež. Ich porušovanie máva pre mnohých adrenalínový „fíling“. Veď láka mnohých a mnohokrát aj tých, ktorí ich tvoria, podpisujú či kontrolujú. Nehovorím, že mi občas „neujde“, ale faktom je, že som do štátneho rozpočtu ešte neprispel výchovne ani cent.
Každá prehra bolí, prvá najviac. Žiaľ teraz za ňu tak trošku nemôžem ja, ale „rozhodca“. Nuž, aj to sa v športe stáva. Preto sú rozhodcovia v športe, no najmä tí slabí, samostatná kategória, rovnako neobľúbená ako policajti. Špeciálna kategória sú však policajti mestskí. Nechcem byť nespravodlivý, ale za ich "úspech" v tomto nelichotivom rebríčku spomeniem len jednu modelovú situáciu: Partizánska lúka v lesoparku na Železnej studničke. Tu povýšili krédo svojich štátnych kolegov z „Pomáhať a chrániť“ na „Postávať a gániť“. Na Železnej studničke z pohľadu pravidiel nefunguje naozaj nič. Parkovanie, zákaz vjazdu, správanie sa psičkárov, ktorí si túto peknú prírodnú zónu v strede hektického mesta pomýlili za priestor pre voľný pohyb psov, či bicyklisti, tí zasa za závodnú dráhu. Hoci jedno aj druhé je pánmi konšelmi predovšetkým v oddychovej zóne pri vstupe do lesoparku zakázané a pomerne jednoznačne tabuľami označené. Zlatý to raj pre vyberačov pokút! Tí, čo by to však mali kontrolovať, nevystúpia zo svojho tieňa mestom tolerovanej papučovej polície a jediné, čo za nimi ostáva, je pár blokovacích zariadení na autách, ktorých vodiči podcenili poslanie tohto orgánu. No, každopádne tu vládne absolútny chaos. V hlavách všetkých, aj v tých, čo po dodržiavaní pravidiel volajú, aj v oných, čo cez ne bezohľadne a arogantne kľučkujú. Aj preto mi neostáva nič iné, ako mestskú políciu v Bratislave nazývať políciou papučovou. A tu je o nej môj príbeh.
V sobotu v noci v Bratislave husto snežilo. Jedna banka, tisíc zamestnancov a medzi nimi aj moja lepšia a krajšia polovička hýrili na novoročnom bankete do hlbokej noci. Keďže som manžel z čeľade príkladných, obetoval som pohodu hlbokého spánku po fľaštičke dobrého červeného za vyčkávanie na esemesku pri nealkoholickom pivečku a za jazdu cez zasnežené mesto, aby som drahú ušetril od jazdy posledným nočným autobusom alebo zbytočne drahým taxíkom. Láska kvitne nielen v každom veku, ale, ako vidno, aj o pol štvrtej nadránom.
Parkovanie v hlavnom meste je kritické, o nič lepšie na tom nie je ani Devínska Nová Ves. O štvrtej ráno, keď konečne ustalo husté sneženie, som najprv vysadil zívajúcu ženušku pred domom, a začal môj – a každému nočnému kovbojovi v Bratislave tiež - tak známy parkovací discovery príbeh. Po troch veľkých okruhoch cez pozhasínané sídlisko som našiel konečne voľné miesto asi päťsto metrov od nášho paneláku. Na ceste bolo súvislých päť centimetrov čerstvého bieleho snehu. Vzdialená značka, ku ktorej som napočítal v rade okrem môjho auta ešte štyri ďalšie, odkazovala na tri rezervované platené parkovacie miesta. Nič nenaznačovalo, že by som tu nemohol zaparkovať. Ale pre istotu som vystúpil, preštudoval detailne ešte raz zvislú značku a s vedomím svojich zásad, že pravidlá neporušujem, som vykročil domov. Bratislavský sneh však nie je tatranský, ráno už bola z neho kaša a na obed špinavá, dažďom zriedená voda odtekajúca do kanálov. Že práve tento fyzikálny jav ma bude „stáť krk“, to som si nepripúšťal. Lenže po roztopení snehu sa objavilo pod kolesami môjho auta biele šrafovanie a s ním i úplne oprávnený nárok majiteľa parkovacieho miesta na sladkú vendetu. Môj prvý nechcený príspevok do Róbertovej kasy sa tak stal hroziacou realitou. Nasleduje volanie na mestskú políciu, čakanie v zlovestnom daždi a krátka príprava na čo najúčinnejšiu obranu. Prvý vystúpil spoza volantu bielej fábie vysoký muž zákona. Rýchlo som si ho odskenoval, pozdravil a nadýchol som sa na prvú obhajobu svojej pravdy. Slušne, vecne som mu vyrozprával, ako som v noci naozaj nemal šancu konať inak a ani zlý úmysel. Divadielko, obhajoba, plno mojej, mojej prevelikej viny. To na policajta zvykne fungovať. Policajt mlčal, trpezlivo ma nechal dohovoriť a potom mi "vpálil" guľku priamo do zátylku: „To nehovorte mne, ja som iba šofér! Musíte s kolegom, čo je v aute.“ Podlomili sa mi kolená. Muž mi denne cvičeným grifom zložil žltú papuču a skryl sa pred dažďom v teple služobného auta, kde jeho kolega už usilovne lustroval moje doklady. Po chvíľke vystúpil druhý žalobca. Zasa sken, pozdrav, obhajoba a veľa, veľa pokory. Ale už to nemalo tie isté grády. Tak ako nemá, keď špásujete so servírkou v pivárni a tá Vám pošle za seba kolegyňu. Odvolával som sa na sneh, na kamerový systém nad hlavami, na nejednoznačné značenie. Chlapi však neprišli pomáhať ani chrániť. So svojou fotografiou miesta činu, ktorý sa nedá spochybniť, nemali ani na chvíľu v úmysle zmeniť svoje papučové úlohy. Rada, že nabudúce si mám odfotiť, kde a ako parkujem, radšej presvišťala cez moje skrehnuté uši. Zrejme plány, ktoré musia plniť, a pár drobných v osobnom hodnotení navrch nepustia ani ich. Moja tak trochu naivná snaha brániť sa v priestupkovom konaní stroskotala na pravde fotografie urobenej o pár hodín neskôr, ako som vypol motor a opustil auto. To bol túz, ktorý som už nevedel prebiť. Cesta s policajným autom v tandeme k najbližšiemu bankomatu bola čerešnička na torte. Vyskúšal som si stať sa aspoň na moment zločincom. Fantázia dostala neuveriteľnú chuť na filmovú policajnú nahánačku, ale viete... ...ja a tie nešťastné pravidlá! Prestrčil som bankovku policajtovi cez úzku štrbinu okienka otvoreného len tak, aby do auta mestskej polície neprenikla ani kvapka z vytrvalého dažďa. Cez tú istú som prijal blok s pečiatkou. Za tú chvíľu som zmokol ako kura - aj zvonka, aj zvnútra.
Mrzia ma na tom všetkom dve veci. Prvá, že pravda nikoho nezaujímala a že nemala žiadnu cenu. Teda, pardon. Mala. Dvadsať trápne ukecaných eur aj s bločkom, kde podpíšete, že súhlasíte, aj keď nesúhlasíte. To je veľmi neobvyklá investícia do ideálov. A druhá, negatívna energia, ktorá z tých dvoch policajtov sršala. Tá istá, ktorú sú však nútení prijímať dennodenne vo svojom povolaní od svojich obetí.
fotografie: etrend.sk, noviny.sk
