Jedna z mnohých analýz volebných výsledkov hovorila, že na Slovensku zlyhal školský systém. V televíznych správach to celé spočiatku pôsobilo ako politologicko - sociologické klišé, či aj trošku zlomyseľnosť - najmä od analytikov spoza rieky Moravy. Ja školu, ako inštitúciu, rád nemám. Ale učiteľov vehementne obhajujem. Sám som ním bol. Tentoraz ale musím dať za pravdu práve ich oponentom.
Dcéra je šiestačka a pomerne solídna žiačka. To musím na úvod a hlavne na jej obhajobu konštatovať, aby na úplný záver nevyzerala ako hňup. Do mailu mi v nedeľu večer poslala projekt z dejepisu, na ktorom cez víkend pracovala a ktorý mala ráno v škole odovzdať. Milan Rastislav Štefánik. Dobrá a vďačná téma. Wikipédia ako univerzálny rozum do hrsti, pár obrázkov a séria klikov počítačovou myšou zabezpečia povinnú jednotkovú žatvu v žiackej knižke. Zaskočila ma však pointa, ku ktorej sa dcéra spracovaním neznámeho textu dostala. Učiteľom neinformovaná, nepripravená a nenastavená snaživá školáčka chápe - a do svojej práce aj poctivo zaznamenáva - ako absolútny vrchol života nášho historicky najväčšieho štátnika, jeho štúdium vo švajčiarskom Zürichu. Nehovorím, že nepodstatné, ale určite nie určujúce. Nič o vojenskej a vedeckej kariére, nič o Štefánikovom nespornom diplomatickom a štátnickom talente. Nula o jeho podiele na vzniku Československa, kompletné prázdno o nie úplne jasnom úmrtí pri leteckej nehode v Ivanke pri Bratislave. Ak takto učitelia ľahkovážne nastavujú deti bezradnosti a hádžu ich ako neplavcov do toku dejín pri menách ako Hitler a Mussollini, Tiso alebo Horty, nemôžeme sa diviť a ani im to (deťom) zazlievať, prečo sa v sobotu new generation rozhodla podľa toho, čo všetko - či skôr čo málo - vie.
Patrím medzi tých, ktorí druhú svetovú vojnu síce nezažili, ktorým ale škola ako systém napumpovala do hlavy o nej také poznatky, že zásadný postoj k náckom a k ich hrozbe ostane vždy nemenný a trvalý. Preto ihneď, ako to pôjde, nalodím mladú autorku nevydareného referátu s jej o dva roky staršou sestrou do auta a vyrazíme všetci na Bradlo a dáme si Štefánik-day. Musím si však v budúcnosti striktne postrážiť, aj keď by to mal urobiť v budove s oknami a triedami niekto iný, keď prídu témy o führerovi Adolfovi či ducem Benitovi. Nechcem totiž, aby raz nevinne zblba tak isto, ako 8% nenastavenej slovače, ktorá v sobotu za plentou písala predsedovi Mariánovi.