Múzeum, v ktorom sa vojna nikdy neskončila

Autor: Martin Špaček | 23.10.2015 o 9:06 | (upravené 25.11.2015 o 15:12) Karma článku: 10,91 | Prečítané:  8685x

Pri jednom z mojich víkendových výletov po peknom a priam pitoresknom okolí turisticky inak inertného dolnosaského Wolfsburgu ma zaujal pri ceste malý a nenápadný, vetrom ošľahaný bilbórdik.

Jeden z mnohých, ktoré pomerne frekventovane vidno skôr pri diaľniciach, odkazujúc na v blízkom okolí sa nachádzajúce miestne pamätihodnosti, pozoruhodnosti a iné hodnosti.

Múzeum tankov. Munster. To by mohlo byť zaujímavé, no radšej celú vec overím obľúbeným gúgľovaním. Na nejakú súkromnú zbierku stoviek plastikových modelov by ma už dnes nenahovoril nikto, hoci sme s bratom, ešte ako chlapci, poskladali a polepili niekoľko lavočkinov, spitfajrov, mustangov či iljušinov. Ale to je už nenávratne minulosť. Wikipédia potvrdí vysokú atraktivitu môjho nového primárneho cieľa turistu - objaviteľa v malom sedemnásťtisícovom mestečku severne od Hannoveru. A sekundárny, to jest vybabrať so studeným upršaným víkendom v cudzine a nestráviť ho pred televíziou, ktorá je nevkusná nielen u nás doma na Slovensku, je zároveň vybavený tiež.

Autom to trvá z Wolfsburgu cez nevysoké ale rozsiahle lesy, pripomínajúce tie naše vojensko hubárske pri Bratislave, a prispaté dediny niečo vyše hodiny. Okolitá príroda si ma ihneď získa, takže je to rýchla záležitosť nielen pre mňa, ale aj pre nesmrteľných dôchodcov z Rolling Stones, ktorých som si do auta k sebe veľmi nahlas posadil.

Navigácia ma vypľuje bez zaváhania priamo pred budovou múzea v Munsteri. Parkovanie je bezproblémové, vybavím vstupenku, nafasujem grátis slúchadlo podobné tomu, s ktorým zažívali dobrodružstvá Mach a Šebestová, a vstupujem do železného sveta doby nedávno minulej a dávno nemilej. Moje očakávania sú, hlavne vzhľadom na v Nemecku ešte stále pretrvávajúcu citlivosť témy vojna, opatrné, aj keď informácie, ktoré som na internete našiel, dávajú slušnú nádej.

Na obrovskej ploche nachádzam viac ako 150 zrekonštruovaných a dokonale udržiavaných tankov, z ktorých viac ako polovica je stále pojazdná. Ale aj húfnice, vojenské vozidlá, delá a kanóny zoradené chronologicky a tematicky od roku 1917 až po súčasnosť. Návštevník má jedinečnú možnosť vidieť, dotknúť sa a naštudovať si pri sebe stojace mohutné nemecké, agilné sovietske či sebavedomé americké legendy s hlavňou, ktoré písali svojimi výstrelmi kapitoly druhej svetovej vojny. Okrem toho čaká na návštevníka v piatich halách množstvo autentických dokumentov, vojenských uniform, rôznych vyznamenaní, menších a vačších zbraní a nábojov, historickej i modernej radiokomunikačnej techniky z vojnového i povojnového obdobia. Toto všetko nemôže a po pravde ani si netrúfa môj text s pár ikonickými fotografiami tankov obsiahnuť. Na to je dobrý web, alebo ideálna rovno návšteva. Celá expozícia by mohla samozrejme vyvolávať rad polemík a rozporov, diskusií či kontroverzií. Ale mám pocit, že sa múzeum snaží skôr vysvetľovať históriu vojenskej techniky moderne a kriticky, bez zbytočného páthosu alebo neprijateľnej nostalgie. Filozofia múzea je, podľa mojej mienky, zdokumentovať vývoj ťažkej techniky nielen z pohľadu dejín prvej a druhej svetovej vojny, či optikou vtedy pochopiteľného a dnes skoro nepochopiteľného súťaženia oboch táborov v zbrojení počas studenej vojny (ale vlastne aj pred ňou), ale aj z pohľadu doby a ľudí, ktorí ju žili a túto techniku v nej pre rôzne armády a pre odlišujúce sa svetonázorové rozdiely tvorili. Po štyroch náročných hodinách, keď som sa naozaj snažil neobísť ani jeden detail a neprehliadnuť žiadnu dôležitú informáciu v obrovskom množstve dokumentácie, opúšťam modernú budovu múzea s pocitom, že si Nemci dokázali opäť o niečo viac nastaviť zrkadlo svojim komplikovaným dejinám 20. storočia. Na otázku, aký obraz v ňom videli, si odpovie každý návštevník sám.

 

 

Múzeum vzniklo v roku 1983 a stalo sa ihneď veľkou turistickou atrakciou. Ročne si doň nájde cestu takmer sto tisíc návštevníkov. Nie je zaiste ťahákom len pre oteckov so svojimi zvedavými synmi, ale videl som tu aj mnoho žien, čo príťažlivosť tém, exponátov a expozície len objektívne potvrdzuje. A ticho som závidel, ako sa dá umne, spojením histórie a kopy studeného kovu, spraviť pre turistu lákavá ponuka a možnosť dozvedieť sa niečo nové. Toto mi na Slovensku jedoznačne chýba. Koniec koncov stačí si zájsť na slávnu, dnes však žiaľ nikoho nezaujímajúcu, Duklu (http://martinspacek1.blog.sme.sk/c/381765/dukla-cos-mi-iluzie-sfukla.html).

Pri východe z objektu si ešte odfotím mohutný tank naložený na železničnom vagóne, ktorý pred časom natreli miestni recesisti na ružovo, hoci dnes má už farby opäť pôvodné. Fotografie miestneho „Ružového Pantera“ sa objavili na druhý deň vo všetkých nemeckých médiách a urobili munsterskému múzeu neopakovateľnú reklamu, ktorá bezprostredne na to pritiahla zástupy nových návštevníkov. Bodaj by sa takýto kúsok podaril aj ružovému partizánovi a neďalekému múzeu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, hoci takýto druh umenia s nádychom primitivizmu osobne kategoricky odmietam.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?