Hor sa hor, nahor!

Autor: Martin Špaček | 14.7.2015 o 12:14 | (upravené 15.7.2015 o 14:55) Karma článku: 5,35 | Prečítané:  557x

Priepustky na „pánsku jazdu“ si niekto zariadi obratom, niekto prevratom, niekto rozvratom. Kto a kedy, ako a začo, začal s vybavovaním obligátneho „áno, miláčik, môžeš s chlapcami ísť“, nevedno, ale tento víkend to klaplo.

Prvé dobrodružstvo je prebiť sa piatkovou Bratislavou v pohybe. Cestári nás prekvapujú a práce na obchvate naplánujú na počudovanie inokedy ako v čase najväčšej špičky. Poznáte to. Keď sa podarí, dá sa v zápche skysnúť aj vyše hodiny. Východniari tradične prchajú z hlavného mesta na rodnú hruď, „paštekári“, ako nás kolega Záhorák bohvieprečo volá, v tesnom závese za nimi hneď po fajronte. Máme šťastie a celkom rýchlo sa vzďaľujeme dopravným problémom, ktoré Bratislave dávajú cveng veľkomesta, hoci ním nikdy nebola a nikdy nebude.

Kedže kolega z Malaciek nerozvážne ešte pred jazdou sŕka do seba pivko v množstve presahujúcom bežnú potrebu, do Čataja musíme niekoľkokrát zastaviť a odvrátiť tak blížiacu sa urologickú pohromu, ktorou sa nám v aute vtipnými bonmotmi vyhráža. Po Donovaly, kde plánujeme malú prestávku, dostávame od neho za odmenu intenzívny kurz nefalšovanej záhoráčtiny, časť posádky auta s podnikavejším duchom už premýšľa o veľkom výkladovom slovníku v malom náklade. Na Donovaloch si vyberáme štýlový drevený salaš postavený priamo pri hlavnom ťahu. Talianske kapučínko, nemecké pšeničné pivečko, česká kofolka a moravská ľudová pieseň, ktorú stružliká miestne husľové duo v liptovskom kroji objednané na piatkový prázdninový večer, je ideálny vstup do brán moderného turizmu na Slovensku. Jedlo lepšie vyzerá, ako chutí, platíme evríčkom a pokračujeme v ceste na Liptov.

V Mikuláši schádzame z diaľnice na Demänovú, prefrčíme bezpečne najnebezpečnejším a najbizarnejším kruhovým objazdom v republike a o pár minút už pripíjame v spoločenskej miestnosti útulného penziónu na lepší zajtrajšok a ešte lepšiu budúcnosť. Potúžené grémium sa jednohlasne zhoduje na programe lepšieho zajtrajška: Chopok a Ďumbier. Aladin z fľaše Slovenského hydrometeorologického ústavu veští na sobotu ideálne počasie pre túto oblasť. Pripíjame teda ešte raz naň a pre istotu ešte raz aj na ňu.

Sobota nás zobúdza svojou jadransky modrou oblohou, čerstvým vetríkom, ktorý nám prikladá do ruksakov aj niečo teplejšie na seba. Na raňajky včerajším rožkom s paštétou, stravovacou to zlatou klasikou každého turistu, dávame našim telám prvú energiu. Sadáme na autobus a vezieme sa asi desať minút ešte vyprázdnenou a nezobudenou Demänovskou dolinou až k lanovkám na Záhradky pod Jasnú. Pohodlné a ekologické zároveň. Už zospodu vidno nádhernú ranným slnkom zaliatu panorámu končiarov Nízkych Tatier i nezameniteľne oba ciele dnešnej trasy. Turistická značka nás vedie v zástupe od raňajkujúcich hotelov, popri lanovkách ďalej malým lesíkom a náznakom kosodreviny krok za krokom až na Chopok. Tempo máme primerané, pauzy (a  nielen cik) časté, pulz nepravidelný, dýchanie zrýchlené. Jednoducho - úradníci na horách. Každým ďalším metrom sa všade navôkol vynárajú nové a nové pohľady na krásny kraj a kopce, doliny a lesy, v diaľke sa týčia ako papierová stavebnica Vysoké Tatry, na druhej strane Liptovská Mara, ktorá pripomína skôr veľké prírodné klzisko, v úplnom pozadí drsná Orava. Tešíme sa na to, čo všetko nám  ponúkne príroda za našu námahu z úplného vrchu. Onedlho sme na Chopku. Pár spoločných fotiek na pamiatku, pár koketných poznámok na adresu sympatických turistiek, pár esemesiek a ememesiek vždy v strehu milovaným polovičkám ako dôkaz, že naše úmysly sú čisto šľachetné a netrávime víkend v náručí neznámej. V reštaurácií modernej lanovkovej stanice si dávame podpriemerné kapučíno za nadpriemernú cenu a premiestňujeme sa radšej do drevenej chaty vzdialenej asi 150 metrov nižšie na ochutnávku horúceho bylinkového čaju a teplej borovičky s horcom.

 

Takto posilnení vyrážame na Ďumbier. Pravých turistov i pocestných cestujúcich, ktorí sa sem nechali vyviezť v sandáloch lanovkou, pribúda, ale preľudnenosť vysokotatranských magistrál to zďaleka nepripomína. Cesta hrebeňom medzi Chopkom a jeho o 22 metrov vyšším bratom je podľa mňa najkrajšia turistická cesta vôbec. V podstate máme milované Slovensko celé na dlani. Aj na pravej, aj na ľavej. Podľa mňa by dnes odtiaľto dobrý ďalekohľad zaostril, hútam, až na Devínsku Kobylu alebo hrad Devín.

 

Na Ďumbier dorazíme v plánovanom čase a do pažby si robíme dnes svoj druhý zárez. Tento najvyšší vrch Nízkych Tatier je dnes zrejme miestom národnej púte našich južných susedov. Maďarčina nám znie naozaj trošku exoticky, hoci sme my Podunajci z dolniakov na ňu za iných okolností celkom zvyknutí. Maďarky odfotia nás, my ich, s „tešík a kesenem“ nadviažeme internacionálnu družbu, trošku si oddýchneme a kedže sa celý deň tešíme na vyvrcholenie športovo spoločenskej akcie v niektorom z miestnych pohostinstiev v údolí, vyrážame na zostup. Ten býva v horách najťažší. A taký aj je. Cez Demänovské sedlo klesáme čoraz viac unavení a zmorení nadol, nútenou hlasnejšou diskusiou o živote so ženami či bez nich odháňame (minimálne z fantázie) v brum-brum zóne zabijácke ľudožravé medvede, prechádzame časťou lesa s povyvracanými a polámanými stromami, ktoré zničila svojou silou pred časom víchrica - ale len omnoho slabšia v porovnaní s tou, ktorá zaútočila smutne vo Vysokých Tatrách. O necelé dve hodiny už sedíme vo vyľudnenom miestnom salaši, jedným z mnohých tohto strediska. Prázdna putika je vždy trošku podozrivá, ale horká demänovka a studené pivko je predsa len tou najlepšou odmenou za dnešný takmer deväťhodinový výkon. Trestom je  znechutená a ofučaná čašníčka, asi ju štvalo, že ona je tu pre nás a nie my pre ňu. Slovenská klasika, ktorá nás už nedokáže prekvapiť.

Deň sa pomaly schyľuje ku koncu a to, čo sme si v Bratislave farbisto naplánovali o prehýrenej sobotňajšej noci, sa končí v pohodlných posteliach penziónu ešte pred polnocou. Liptov, Tatry i dve pokorené kóty sú hlboko v našich srdciach, dvaja z kolegov túto pravdu potvrdzujú hlasným chrápaním celú noc.

Zajtra je nedeľa, navštívime ešte slávnu jaskyňu bez ľadu, hoci sa ním pýši vo svojom názve, zaplatíme za hodinu parkovania priam nehoráznych 5 eur, z ktorých zrejme len veľmi málo putuje na rozvoj doliny a viac do mercedesu, v ktorom rozváža svoj zadok prototyp slovenského podnikateľa v cestovnom ruchu. Na záver výborné halušky a pirohy na salaši v Žiarskej doline, rýchla cesta domov a skok do pondelkovej reality so svalovicou v lýtkach, ktorá nám bude pár dní pripomínať, ako nám bolo dobre.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?