Dukla, čo's mi ilúzie sfúkla

Autor: Martin Špaček | 27.5.2015 o 10:30 | (upravené 29.6.2015 o 8:47) Karma článku: 12,02 | Prečítané:  9204x

Som z generácie, ktorú v škole nakŕmili dejinami druhej svetovej vojny, aby na to celý život nezabudla. Nezabudla veru a keď sa mi po toľkých rokoch naskytla možnosť dostať sa na kraj republiky, bol som plný očakávaní a plánov.

A hoci to nebolo z Buzuluku do Prahy, ako píše vo svojej knihe generál Svoboda, ale iba z Bratislavy až na poľskú hranicu do Vyšného Komárnika,  je to cesta krásna. Diaľnica je stále prerušovaná ako morzeovka, dve kávičky na pumpe stoja 5 evríčiek a  „moje“ Tatry (jedny aj druhé), ktoré fakt mám rád zo všetkého najviac, sa skrývali v hustej oblačnosti s dažďom, ako keby mi chceli niečo s „foršusom“ naznačiť.

Navigácia zakrútila autom od Prešova na sever a potom po cestách a necestách, obchádzkach a zachádzkach popri ešte zo zimy nezobudenej ale vždy pôvabnej Domaši na Stropkov a potom Svidník. Všade čarovná májová príroda, pekné a čoraz prítulnejšie vyzerajúce dediny, sem tam drevený kostolík, tu i tam moderná len priveľmi gýčová a krikľavou farbou natretá cerkev, sem tam zošuverený cintorín vojakov Červenej armády a jeden či dve zrenovované a starostlivo udržiavané posledné miesta večného odpočinku príslušníkov nemeckého Wehrmachtu. 7 hodín slovenského zemepisu a vlastivedy a ako bonus k tomu ubolený zadok a chrbát z cestovania mojich takmer dvoch metrov, ktoré som musel do auta na tento čas naskladať ako leporelo. Prichádzam konečne na Duklu. Dopravná značka ma pomerne bez problémov vedie až k rozhľadni s múzeom, z ktorej, ako som sa nedávno v televíznych novinách dozvedel, by som mal vidieť panorámu kraja, v ktorom sa pred viac ako 70 rokmi prehnala krvavo história. Ešte z Bratislavy mám z „gúgľa“ naštudované vstupné, otváraciu dobu i tému expozície múzea. Je sobota, tak hádam nebude žiadny problém. V budove však niet ani nohy, hlavný vchod je síce otvorený, ale všetko ostatné v ňom pozamykané. Pozor, záchody - keby náhodou - sú otvorené. Veža je žiaľ opustená, ošarpaná, otupná, ja ostávam oklamaný, obarený, obabraný... ...oooo.  Nuž  teda o... ...dchádzam. Auto nechávam po krátkom zjazde pri malých potravinách vedľa hlavnej cesty, veď kto by už len parkoval na veľkom platenom parkovisku plnom poľských kamiónov. To ma naučili naše Vysoké, za super predražené parkovanie v nich turista nič naviac nedostane, dokonca ani úsmev miestnych podnikateľov nie. Snažím sa s tým, ak je to možné, vždy dáko vybabrať.

Pamätník som si ako dieťa predstavoval obrovský. Veď tie stovky pionierov, vojakov i papalášov na fotografiách a v televízií, ktorí sem chodili dobrovoľne a azda aj nie, vždy vyzerali ako trpaslíci. Ale je akurát. Akurát pietnemu miestu, ktoré na mňa pôsobí zvláštnou energiou osudov tých, ktorým je venovaný. Ale hlavne konečne nachádzam udržiavané prostredie, čistotu, kvety, záujem. Verím, že to nie je len pre nedávno skončené oslavy ukončenia 2.svetovej vojny pred skoro trištvrte storočím. Miniem sa s párom turistov, urobím pár pekných fotiek a prchám preč. Ak by som si chcel dať kávu, štrúdľu, či kúpiť knihu alebo pohľadnicu, nemám kde. Frflem. Fúka a prší - nielen v mojej duši.

Ďalší cieľ mojej cesty je Údolie smrti asi 4 kilometre od Svidníka. Túto návštevu nemôžem vynechať, veď na začiatku mesta je spolu s prvou informačnou tabuľou, ktorú dnes „stretávam“, pamätník v podobe dvoch do seba zakliesnených tankov. Aké ľahké. Pár obrázkov, mapa, opravený nemecký a sovietsky tank. Marketing konečne funguje, ako má a tak vyrážam podľa značky na neďalekú dedinku Kružlová.

Už z diaľky vidieť v kopcoch siluety tankov, to však ešte netuším, že nebude kde zaparkovať, že nebude orientačná tabuľa, že nebude nič. Fakt nebolo. Nebola dokonca ani pokosená cestička k exponátom, po daždi dostali moje volejbalové asiksy grátis test odolnosti. Stúpam k prvým strojom, nie som si istý, či ide o pamätník alebo o šrotovisko v prírode. Tanky sú poškodené, hrdzavé a zanedbané. Ak toto mali byť vtedy víťazi, tak teraz sú načisto porazení. V prípade, že sem chodia ešte nejaké školy, deti, turisti, nezistia o týchto železných svedkoch svojej doby vôbec nič. Nezistia nič o mieste, o udalostiach, o cene, ktorú vojaci a ľudia museli tvrdo zaplatiť. Ak to nevie učiteľ, či sprievodca, ak nie je signál v mobile, ktorý by vysurfoval pár údajov, koniec sveta.

Náladu mi zlešuje nádherný výhľad z malej drevenej rozhľadničky na vrchole kopca, z ktorej vidno, o aký krásny kút Slovenska ide. Mladšia sestra tej z priesmyku dostáva odo mňa na mieste veľké bezvýznamné plus.

Posledná nádej je Vojenské historické múzeum priamo v centre Svidníka, mestečka s peknou pešou zónou, skvelým volejbalom a cukrárňou s parádnym jablkovým koláčikom. Chýba však turistická informačná kancelária, krčím bezmocne plecom. Učím sa. No hlavne, že ju má Devínska Nová Ves  –  to pre prípad, že by chceli Svidníčania o nás na oplátku niečo viac zvedieť a nedostať vidly do zadku (ako ja, hľadajúc podporu turizmu v meste a v regióne). Internet opäť istí neistotu, ktorú na mňa uvalila rozhľadňa na Dukle. Múzeum by malo byť prístupné. Ale nie je. Klopem, obchádzam, „nakúkam“ cez málo priesvitné sklá stavby z čias socializmu. Nechce sa mi veriť, že ani tu nepochodím. Posledná šanca je nenápadný zvonček bez označenia a mena, nuž skúšam. Po malej chvíli sa ozve mužský hlas a upokojí môj vnútorný hlas, aby som sa definitívne vzdal a dal si v meste ďalší jablkový koláčik. Múzeum je v poriadku. Interiér je zrekonštruovaný a expozícia spolu s relatívne veľkým množstvom exponátov je na slovenské pomery naozaj nadštandardná. Čítam všetky texty, detailne skúmam každú fotografiu. Asi som vytrápil zamestnanca múzea, ktorý celú dobu čakal vari len na to, aby budovu opäť zamkol, pozhasínal a zrejme sa znova uložil na zimný spánok. Nemám výčitky, za jedno euro za vstup (boh vie, či prvé alebo posledné cez víkend) si ich totiž nerobím.

Čaká ma ešte ako fanúšika a diváka turnaj vo volejbale kadetov, zemiaková medaila našich, zle načapované pivečko, ktoré na východe už roky dostávam, kaviareň, v ktorej chýba kávovar a fajčí sa prvá liga, nocľah v útulnom drevenom penzióne vyrezaného z európskych peňazí v malebnom prostredí za humnami skrytej obce Medvedie a cesta domov. Určite sa sem ešte vrátim, je tu nepochybne krásne. Otázkou ostáva, či tak urobí iný turista, nebodaj zahraničný, zvyknutý na „kapánek“ iný servis.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?